Rozhovor nájdete na Hashtag.
#V dnešnom rozhovore ti predstavíme Annu Krížovú, nevšednú umelkyňu, ktorá sa maľbe venuje v podstate celý život a našla v nej slobodu. Založila si vlastný ateliér Chevrette, vystavovala vlastné maľby na Slovensku, ale aj v zahraničí. Dnes zveľaďuje svoj ateliér pre verejnosť a teší sa stálym zákazníkom.
Aká bola jej cesta k maľbe? A aký štýl tvorby uprednostňuje? Okrem odpovedí na tieto otázky nájdeš v rozhovore aj nevšedné maľby, ktoré si môžeš prezrieť aj na robene.sk!
Anka, ty sa profesionálnemu predaju obrazov venuješ viac ako 10 rokov. Ako začala tvoje „cesta umelca“?
Maľba sprevádza celý môj život, vlastne si nepamätám, že by to niekedy bolo inak. Chodila som ale na gymnázium a absencia systematického umeleckého vzdelávania na strednej škole ma určitú dobu limitovala. Vysokoškolské štúdium som si však zvolila podľa svojich predstáv a absolvovala som maľbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Kedy nastal ten zlom, keď si si povedala, že chceš svoje umenie predať aj okoliu?
Po skončení školy som nejaký čas pracovala pre SNG na projekte Digitálna galéria. Bolo to v čase krízy, takže ma tešilo, že sa mi podarilo získať zamestnanie v umeleckej oblasti. Pracovala som ako katalogizátorka a skeneristka. To znamená, že som snímala umelecké diela a podieľala sa na ich zaraďovaní do digitálnej databázy.
Postupne ma to však čoraz väčšmi ťahalo ku kreatívnej činnosti a obchod som naplno rozbehla hneď, ako mi to umožňoval príjem z predaja.
Aký štýl maľby a farieb vo svojej tvorbe vnímaš ako najprirodzenejší či najpoužívanejší?
Moja práca sa pohybuje v rozsahu od viac realistických, obvykle prírodných námetov, po expresívnejšie, abstraktnejšie obrazy. Je to však rôzne. Jediný žáner, ktorému sa venujem len výnimočne, je portrét.
Najčastejšie však pracujem v určitých cykloch, sériách, ktoré obsahujú približne 5 až 10 výstupov a potom sa posuniem k ďalšej téme. Obvykle ma práve po sústredených detailnejších obrazoch viac bavia uvoľnené dynamickejšie veci. Komornejšie obrázky zasa striedajú veľkorysé formáty až do veľkosti dvoch metrov.
Čo sa technológie týka, kedysi som preferovala klasickú olejomaľbu, ale pred piatimi rokmi som sa jej kvôli tehotenstvu musela vzdať. Odvtedy pracujem prevažne s akrylom, občas robím akvarely či kresbové techniky. Pokiaľ ide o farebnosť, ťažko to definovať, tiež sa to prirodzene strieda. Myslím si však, že nemám úplne jasnú, prežiarenú paletu. Požívam skôr prírodnejšie odtiene a nebojím sa kontrastu (úsmev).
Existuje niečo, čo ťa pri maľovaní inšpiruje?
Úplne sa zhodujem s názorom, že inšpirácia je všade, v najbanálnejších predmetoch či situáciách. Na mne je len tá príjemná starosť, čiže objaviť to najzaujímavejšie a následne to celé vyskladať dokopy, dať celku zmysel, súlad (úsmev).
Mám skôr problém stihnúť všetko, čo si vymyslím, kým nevyčerpám k danej téme chuť a tvorivý náboj. Dá sa však povedať, že pre mňa je najväčšou srdcovkou krajina vo všetkých podobách. Čerpám tu nielen inšpiráciu, ale nachádzam tu tiež rovnováhu, ktorú chcem preniesť na plátna.
Tvoje obrazy z kolekcie Farebné svety vnímam ako abstraktné. Preciťuješ to ako autorka podobne, alebo aj v týchto obrazoch naopak vidíš jasný odkaz, ktorý by si mal príjmateľ zo spleti farieb odniesť?
Výborný postreh. To je téma, s ktorou som rada pracovala už počas štúdia. Hranice reality a zobrazovania. Práve o tomto sú tieto obrazy a nasledovať ich bude séria „Terra incognita“, na ktorej pracujem v súčasnosti. Tam bude abstraktných prvkov ešte o čosi viac.
Rada sa pohybujem na hranici abstrakcie a realistického zobrazenia, potom je na divákovi, ako s obrazom naloží. Je prirodzené, že aj v abstrakcii, teda nekonkrétnom zobrazení, môžeme vidieť priame odkazy na hmotný svet a realistické stvárnenie zase býva najlepšie, keď umožňuje človeku vidieť v ňom čosi viac, nepokochať iba oči, ale aj myseľ.
Ktorý obraz považuješ za svoj najcennejší?
Pre mňa sú najcennejšie dielka mojej dcérky. Už mám obrovskú zbierku najrôznejších kresbičiek. Občas, keď potrebujem aspoň päť minút sústredene pracovať, ju poprosím, aby mi „dokončila“ niečo, čo mám práve rozmaľované.
Obvykle ma týchto päť minút stojí následne mnoho hodín prerábania, ale už sa mi stalo, že som si takéto dielko nakoniec odložila pre seba. Čo sa mojich vecí týka, mám samozrejme svojich obľúbencov, no cítim, že moja cesta s obrazom sa po domaľovaní skončí. Obraz si hľadá ten správny domov a ja zasa nové podnety a inšpiráciu.
Zúčastnila si sa so svojou tvorbou aj nejakých výstav či podujatí?
Vystavovala som viackrát na Slovensku aj v zahraničí, v rámci Európy. Momentálne sa však výstavnej činnosti trochu vyhýbam, keďže umelecká výstava by mala byť svojbytné komplexné dielo, čo si logicky vyžaduje veľmi veľa času a energie. V tomto ohľade je výbornou možnosťou prezentácia na internete, ktorý zároveň všetkým nadaným ľuďom bez rozdielu umožňuje predstaviť svoju tvorbu.
Maľuješ aj na objednávku? Ak áno, s akou najzaujímavejšou žiadosťou si sa stretla?
Občas áno, záleží od predstáv zákazníka. Zaujímavé je, že keď sa predá nejaký obraz, často mi napíše iný zákazník, či už obraz skutočne nemám a ak sa predal, či by som mohla namaľovať rovnaký. To žiaľ nejde, chcem, aby bol každý kus originálny. Viem sa však prípadne dohodnúť na rozmere a štýle obrazu, to nie je problém.
Zdobia aj tvoj príbytok tvoje vlastné diela, alebo sa naopak radšej obklopuješ tvorbou iných?
Zatiaľ u nás okrem dcérkiných obrázkov veru nevisí ani jeden. Prerábame starší dom, ktorého súčasťou bude aj môj ateliér, uvidíme, sama som zvedavá, ako to bude nakoniec vyzerať
Asi by som sa ale dlhodobo neobklopovala ani svojou tvorbou, ani obrazmi iných maliarov, a to najmä v prostredí ateliéru, aby ma opakovane nezahlcovali rovnaké vizuálne podnety a neprenášala som ich podvedome do nových vecí. Dúfam, že už v lete budeme fungovať v dôstojných priestoroch, ktoré by mohli navštíviť aj zákazníci.
Ako vyzerá proces maľovania? Uprednostňuješ ticho a ateliér, alebo si naopak radšej sadneš do prírody a následne maľuješ?
Aj po tejto stránke to striedam, niekedy pracujem doma pri hudbe, pri maľovaní tiež veľmi rada počúvam dokumenty. Niekedy ma to ťahá viac von, dlhá samota mi obvykle nevyhovuje. Uprostred mesta by som ale asi nemaľovala tak rada. No prácu priamo v plenéri, pokiaľ ide o prírodne námety, považujem za nenahraditeľnú.
Čo pri svojej každodennej práci vnímaš ako akýsi príjemný moment umelca, keď si vravíš, áno, som rada, že môžem maľovať. Spomínaš si na nejaký takýto okamih či zážitok?
Najlepšia je sloboda. Voľnosť, možnosť rozhodnúť sa, ako naložím so svojím časom. A možnosť pracovať kreatívne. Nie je to ale samozrejme také ružové, často pracujem až do noci, aby som postíhala všetko, čo potrebujem. Práca maliara je v skutočnosti veľmi rôznorodá, samotnému maľovaniu však venujem maximálne 20 percent času.
Zvyšný čas tvorí technologická príprava, fotenie a následná úprava fotiek, správa webov, komunikácia so zákazníkmi, administratíva, propagácia a podobne. Iste, najviac ma baví samotná tvorba, ale rada tiež komunikujem s ľuďmi, veľmi ma teší ich spokojnosť, často ma kontaktujú aj po dlhšom čase a vracajú sa ku mne. To je asi najväčšie ocenenie (úsmev).
Máš v rámci svojej tvorby nejaké plány, ktoré chceš v budúcnosti zrealizovať?
V súčasnosti dokončujem sériu malieb, to znamená že ma čaká nová a túto fázu mám najradšej, nabíja ma to energiou, očakávaním. Už dlhšie mám v pláne urobiť cyklus malieb zo Slovenského raja priamo v plenéri, tak si držím palce, aby to v lete vyšlo podľa predstáv. Z dlhodobého hľadiska by som rada rozšírila obchod mimo Slovenska a Česka, kde predávam najčastejšie.
